Cestou necestou...

Život každého človeka sa začína pomerne jednoducho a úplne rovnako. Na začiatku sú vždy dvaja ľudia. Mama a otec.

Dve telá a dve duše blúdiace svetom ako strelky kompasu hľadajúce sever. Ten nachádzajú v prvom nádychu nového života, s ktorým ruka v ruke prichádza prvý plač, po ňom úsmev, či krok. Všetci takto zdolávame nevyspytateľnú rieku zvanú život.

Chvíľami sa driapeme po jej strmých bralách, inokedy sa necháme unášať jej prúdom. Neminú nás ani nebezpečné pereje alebo nečakané vodopády.

Počas môjho prvého semináru na vysokej škole sme dostali za úlohu napísať príbeh človeka dvadsiateho prvého storočia. Opísať svet a život plný paradoxov, absurdity a pritom príbeh rovnaký, aký prežívali ľudia stáročia pred nami.
Život dnešného človeka je do značnej miery uľahčený.

Napriek tomu sa stal bojom o prežitie, ktorý už dávno nemá charakter lovu, či hľadania potravy vychádzajúci zo základných živočíšnych pudov. V súčasnosti sa snažíme, aby nás nepredbehol a nezničil vlastný pokrok. Každá vojna prináša obete a tak na ceste za perfekciou neraz podľahneme deštrukcii.

Tik-tak, tik-tak, buch-buch, buch-buch. Tikot hodiniek, či tlkot ľudského srdca má svoj nemenný rytmus. Čas nemôžeme spomaliť, ani zrýchliť. Rovnako si srdce musí udržať frekvenciu svojich úderov, aby mohol človek žiť. Či zvládne zrýchľujúce sa tempo doby, je bohužiaľ otázne.

Každý sme tu sám za seba, so svojimi trápeniami. Lepšie obdobia striedajú tie horšie a horšie striedajú lepšie. Pozastavujeme sa nad absurditou tohto sveta a čakáme, až príde niekto, kto naše trápenie ukončí. Hoci je možno tu. Len chodí okolo nás a nemo sa prizerá. Neurobí nič. Alebo urobí všetko. Všetko pre to, aby nemusel urobiť nič. A my pritom čakáme, kým príde, podá ruku a povie: „Poď!“ A hoci už niekedy nemáme silu, vždy sa nájde dôvod, prečo ostať a neodísť.

Niekedy môžeme byť tým dôvodom aj my sami, pretože ľudia do nášho života prichádzajú a odchádzajú, no málokto sa zdrží dlhšie. Utekáme dopredu, hoci nevidíme cieľ pred sebou. Akoby sme stáli na nástupišti, ale stratili cestovný lístok. Ani sa nenazdáme a život nám pretečie pomedzi prsty.
Najväčšou túžbou ľudských bytostí je byť šťastný. „Vždyť víš, šťěstí je krásná věc...“ a už len to, že vieme o jeho existencii sa stáva pilierom, ktorý nás podopiera. Veď možno raz priletí a vyrazí nám dych tak, že všetko staré sa rozplynie ako hmla nad oceánom.

Je jedno, či sme súčasťou obdobia objavu parného stroja alebo sme deťmi kvetov. Človek dnes žije príbeh s rovnakým scenárom len dej je zasadený do iného obdobia. Prebehli sme len malú časť dvadsiatej prvej etapy maratónu. Do konca ostáva ešte deväťdesiat rokov. Dovtedy svet spozná ešte veľa ľudských príbehov. Každý bude iný. A dôležitý pre toho, kto bude hrať hlavnú úlohu.